Nakoľko podľa nášho názoru sebaúcta nie je merateľná alebo hmatateľná, každý sa musí spoľahnúť iba na svoju subjektivitu, keď ide o určenie vlastnej sebaúcty. V každodennom živote, čo sa týka témy sebaúcty, riešime veľmi jednoducho:“ XY vôbec nemá sebaúctu!“ alebo „XY má príliš nízku sebaúctu!“, a ešte: „XY pri vytváraní vlastnej sebaúcty dal latku veľmi vysoko!“. Také a podobné vyjadrenia vôbec nemusia byť o sebaúcte ako takej, lebo je predsa nepredstaviteľné, aby napr. XY vôbec nemal sebaúctu. Takými vetami hodnotíme vlastne morálku toho človeka, alebo jeho činnosť. Aj to je pravda, že to môže byť v danom prípade aj meradlom sebaúcty, lebo vykonanie určitých činov, alebo ich pripomienkovanie môže byť silno obmedzené práve s úrovňou sebaúcty.
Myslíme si, že sebaúcta je taký, s osobnosťou úzko prepojený pojem, ktorý si vytvoril každý sám, podľa skúseností počas hodnotenia samého seba. Vážne to ovplyvní jeho okolie. Tento vplyv môže byť aj prospešný, ale stretávame s a aj s prípadmi, keď je škodlivý, nakoľko ľudia s veľmi nízkou sebaúctou sú schopní ničiť nie iba svoje zdravie, ale zároveň aj svoje okolie, sprostredkovaním škodlivej energie. Títo ľudia častou zažijú sklamanie, zlyhanie, lebo neuveriteľne si priťahujú negatívne energie. Okrem toho, že zápasia s väčším množstvom zlyhaní ako priemer, aj ťažšie to prekonávajú ako iní, lebo majú oveľa viac –ešte nevyriešených – iných problémov.
Vytvorenie sebaúcty – vytvorenie základných reflexov – prakticky už v rannom detstve prebehne (do šiestich, ale maximálne do desiatich rokov života), a podľa niektorých odborníkov vytvorí sa ako podmienený reflex. Ak s tým súhlasíme, tak uznáme aj to, že reflexy sa dajú do určitých hraníc meniť, ale práve preto, že ide o reflexy, nedajú sa úplne likvidovať alebo vymazať. V súvislosti s tým je jasné, že pri vytváraní základov sebaúcty akú dôležitú úlohu majú osoby, ktoré sa deťom venujú vo veku do šiestich rokov. V tomto veku dieťaťa ego je na prvom mieste (egocentrizmus), preto ak dieťa zažije dajakú nepríjemnú duševnú skúsenosť, tak si myslí, že na príčine je ono samé. Čiže ak po jeho reakcii nepovieme ihneď, že sa to nestalo v dôsledku jeho chyby, zaryje sa to do jeho pamäti takým spôsobom, že je to priamy dôsledok jeho pochybenia. Také mylné zakotvenia zapríčinia aj také zdanlivo neškodné poznámky, ktoré sú vlastné hodnotenia, ako napr. „Bol si zlý, nemám ťa rada!“, „Prezradil si ma!“, „Nikdy toho nebudeš schopný!“, „Vidíš, či so spravil?“, „Nezaslúžiš si, aby som ťa mala rada!“ a nakoniec niečo klasické: „ Zober si pero do krajšej ruky!“
Možnosti riešenia – oslobodenia
V prvom rade je potrebné povedať, že proces oslobodenia v dospelosti môže byť veľmi dlhé, budeme potrebovať výdrž a veľa trpezlivosti. Nesmie sa, ani nie je možné postupovať príliš rýchlo, všetkému je potrebné venovať dostatok času, a v každom prípade je nutné dodržať zásadu: jedno za druhým. Ako protiklad môžeme spomenúť, že ak ide o liečenie duševných problémov u detí, o uvoľnenie šoku v dôsledku zranení, u nich to môže prebehnúť aj za pár minút. Pre nich je totiž úplne prirodzené, že ak sú smutné, plačú, ak ich niečo bolí, revú, kričia, čiže sú schopné slobodne vyjadriť svoje emócie, a na dôkaz, že ich duša sa vyliečila, o niekoľko minút sa bezstarostne hrajú. My dospelí sa snažíme naše nepríjemné pocity, náš smútok čo najviac schovať pred svetom, čiže správame sa, v danom prípade roky v sebe nosíme naše zranenia. Preto sme sa nenaučili, ani sme nemohli, ako máme v správnom čase, na správnom mieste a správnym spôsobom pustiť tieto naše negatívne emócie, a to ešte pred tým, ako nám môžu zapríčiniť významné škody v našej osobnosti. Z horeuvedených zázračných vyliečení detí vyplýva, že v danom prípade aj v dospelosti môžu stačiť k uvoľneniu jedna-dve slzy alebo aj výdatný plač, tieto pochádzajú z čistých, úprimných emócií, a ako sme videli nepochybne liečia.
Ako prvý krok nezaškodilo by si pozrieť, či sú na mieste naše nie veľmi priaznivé myšlienky o vlastnej sebaúcte. Nasledujúci zoznam obsahuje príznaky – samozrejme nie všetky -, ktoré sú podľa nás najdôležitejšie:
- moje myšlienky o sebe sú väčšinou negatívne, napr. iba blázon ma môže milovať, alebo: nemám v sebe nič ľudské, atď.
- bez námietky prijímam názor alebo rozhodnutie osoby, ktorú považujem za silnejšiu – duševne- ako som ja
- prakticky sa podriadim každému, od koho čakám uznanie, alebo hocikoho uprednostním, ak tým môžem získať uznanie
- nemám rád tzv. úspešných ľudí! Im sa prečo darí? Ako by som ich mohol spraviť neúspešnými? Však to je to isté, ako klasické“ „Nech zdochne aj susedova krava!“
- zdá sa mi, že okolo mňa všetci sú šťastný, iba mne sa to nepodarí
Podľa našich skúseností, do osem rokov života nemôžeme stretnúť dieťa, ktoré by malo negatívne rozmýšľanie, preto nemusíme nechať potvrdiť názor, že základy sebaúcty sa tvoria v rannom detstve. V súvislosti s tým môžeme pozorovať, že na začiatku povinnej školskej dochádzky, asi po roku, dva, aké veľké zmeny – a vôbec nie pozitívne – nastanú v sebaúcte dieťaťa, a to nie je iba v dôsledku školskej výchovy, ale aj rodičia majú na tom svoj podiel – na nie malý. Vymenujme teda niekoľko príkladov, síce nie práve motivujúce ale veľmi charakteristické rodičovské vyjadrenia:
- v prípade viacerých súrodencov ostatných– ale minimálne jedného – dať do popredia
- kritika alebo zosmiešňovanie pred inými
- očakávať stále iný postoj v rôznych situáciách, čiže stále sa ukazovať podľa očakávaní
- usmerňovať, nútiť v oblasti, kde nemá nadanie, napr. farbomylné dieťa nútiť maľovať, alebo klasické: dieťa bez hudobného sluchu nútiť cvičiť na husliach
- vyjadrovať porovnania, ktoré sú pre dieťa nelichotivé
- keď rodina nedá na jeho názor, alebo nie je na to zvedavá
- ak je príliš veľa alebo príliš málo pravidiel zo strany rodičov alebo okolia
- ak je v „bubline“
Pre dieťa, ktoré vyrástlo v takých alebo v podobných podmienkach, život má celý rad ponížení a prispôsobivosti. Skôr či neskôr stane sa z neho ozajstný pesimista, a kvôli tomu zostarne tak, že dobré veci si ani nevšimne. Ak predsa, tak pozerá na to nedôverou, považuje to za náhodu čaká, kedy už skončí to jeho výnimočné šťastie, a na konci konštatuje svojou milovanú vetu (negatívne tvorenie): „ Ja som to povedal!“. Prakticky nie je schopný sa správať sebavedome, ani nemôže čakať, aby ho uznali. Môžeme povedať, že nie je konkurencieschopný. Myslíme si, že tieto príklady dobre predstavujú príčiny zranení z detstva, a keď ich porovnáme s nasledujúcimi, ktoré vyvolajú najviac starostí v dospelosti, objavíme veľmi zaujímavé veci:
- na poradách si ani nevšimnú, že si tam alebo ak predsa, Tvoje návrhy zamietnu bez rozmýšľania ale tie, ktoré sú oveľa slabšie ako Tvoje, hneď si zaslúžia pozornosť
- nespravodlivo súdia Tvoju činnosť, pravdepodobný dôvod: nápad bol výlučne Tvoj
- darmo si pýtaš, nedostaneš rovnaké podmienka (pracovné) ako XY, ale miera bude rovnaká
- nedostaneš prácu, ktorá najviac vyhovuje Tvojmu vzdelaniu, tú dostane Tvoj súper, ktorý ani nemá vzdelanie, ktoré je k tomu potrebné
- keď si kupuješ oblečenie, nič Ti nepristane, aj predavači pozerajú na Teba čudne
- ak v lekárni kupuješ tovar intímneho charakteru, lekárnik nahlas komentuje
- podvedie – oklame – Ťa osoba, ktorej si doteraz najviac dôveroval
- aj teraz, ako vždy Ty sa dozvieš naposledy, že …
Vidíte aj vy tak, že príčiny zničujúce našu sebaúctu v detstve a v dospelosti ledva sa líšia od seba? Rozdiel je „iba“ v tom, že v detstve spomalia resp. zabraňujú vývinu adekvátnej sebaúcty, a v dospelosti už existujúcu sebaúctu ničia v rôznej miere, alebo neumožnia znovuzískanie a znovu vytvorenie stratenej sebaúcty. Preto si myslíme, že najistejším spôsobom znovuzískania a udržania sebaúcty je, ak sa vyhýbame hore uvedeným typickým chybám. Nemyslime si, že len preto, že už sme dospelí, nemôže sa nám stať že sa vytvoria a ustália neželané reflexy! Vôbec nie je isté, že korene nedostatočnej sebaúcty pochádzajú z detstva, ale nedá sa to vylúčiť. Ak si všimneme, že sa u nás prejavili niektoré hore uvedené príznaky, ako prvý krok zistime pravú príčinu a keď už poznáme, postupujme podľa uvedených v kapitole „ Pozitívne potvrdenia“. V každom prípade zistime príčinu, lebo reflex, ktorý sa vyvinul kvôli tomu je možné uvoľniť – v dobrom prípade zničiť – výlučne iba tým potvrdením, ktoré je na to vypracované.