„Keď hladujúcim dáš rybu, raz sa nasýtia. Ale keď ich naučíš chytať ryby, stále budú nasýtení“
Tento citát je natoľko pravdivý, že už ani nemáme čo dodať, obsahuje všetky myšlienky, ktoré sú spojené s pomocou! Čo je ešte dôležitejšie: obsahuje skutočné elementy – a tebe sa to môže stať -, preto je zo života, preto ten, kto aj vidí nie iba pozerá, môže sa poučiť.
Rozmýšľali ste už na tým, prečo stretávame stále viac takých ľudí, ktorý si myslia, že majú iba práva a slovo povinnosť ako keby ani nepoznali? My sme na tým porozmýšľali, a podľa nášho názoru dôvodom môže byť to, čiže mohlo sa to začať aj tak, že mamička a/alebo otecko sem-tam na miesto svojho preťaženého dieťatka napísal domácu úlohu. Pravdepodobne bolo to tak jednoduchšie, hlavne zabralo menej času, ako prípadné vysvetľovanie. Potom ako roky plynuli, v prípade určitých predmetov stalo sa to povinnosťou rodičov, tak ich dieťa mal po starostiach, a ak náhodou rodič občas si nevedel nájsť čas pre túto úlohu, jeho vlastné dieťa mu to vyčítalo! K tomu sa mohlo pridať aj to, že dieťa ísť do a zo školy bolo ochotné iba autom. Preto sa mohlo stať aj to, že preto nešlo do školy, lebo rodičia kvôli iným povinnostiam nemohli ho tam prepraviť. Podľa nášho názoru takéto správanie rodičov definitívne zabránilo k tomu, aby u dieťaťa sa vyvinula schopnosť učiť sa, samostatne rozmýšľať, byť zodpovedné za niečo, ani nemalo možnosť osvojiť si tieto vlastnosti, nečudujme sa teda, že toto dieťa ani v dospelosti nemá tieto schopnosti.
Rozmýšľali ste už nad tým, že rodič (-ia) dokedy – do akého veku dieťaťa- je povinný živiť a finančne podporovať svoje dieťa? My sme už stretli takého štyridsaťročného „synčeka“, ktorý ešte nikdy nebol zamestnaný, živia ho rodičia zo svojich nízkych dôchodkov, ale –pre všetkých členov rodiny – tak je to prirodzené. Tento „synček“ považuje sám seba za ešte nezrelého, preto ani na to nemal dostatok času, aby dokončil svoje stredoškolské štúdium – chýbajú ešte dva roky -, a na to vôbec, aby sa zamestnal! Pre istotu už raz preskúmal ponuky na trhu práce, ale našiel iba samé také možnosti, ktoré sa mu nepáčili, ako napr. treba chodiť na čas a to tak, že neprídu pre neho. Toľko stačilo, aby na ďalšie podrobnosti ani sa nepýtal, nakoľko auto ešte nemá, a z dôchodku svojich rodičov by na to zbieral veľmi dlho…
Rozmýšľali ste už nad tým, že pomoc kedy sa stane povinnosťou? Existuje dajaký časový horizont, alebo stane sa to náhodou, zmení sa to z jednej chvíle na druhú ? Podľa skúseností, nech je to z ktoréhokoľvek príbehu, stále je konkrétne to, že po istom čase z pomáhania sa stane povinnosť! Nech ide o člena rodiny alebo o dobrého známeho, tendencia a výsledok je taký istý: naša doterajšia dobrovoľná a nezištná pomoc sa stane povinnosťou. Dovoľte, aby som jednoduchým ale nevšedným príbehom zobrazil možný vývoj tohto javu: v jednom malom mestečku sú dve rodiny, medzi rodinami sa spontánne vytvorí priateľstvo. Pre jednoduchosť nazvime jednu rodinu ako X, druhú ako Y. Raz v zime rodina X naplánuje zabíjačku a preto, že ich doterajšia pomoc nevie prísť, porosia svojich nových priateľov, rodinu Y, aby teraz im pomohli. Zabíjačka prebehne, každý je spokojný. Ďalšiu zimu rodina X znovu má zabíjačku, a takto sa obratia na rodinu Y: „ Už aj vlani sa nám veľmi dobre spolupracovalo, preto a teraz sme mysleli na vás, ani sme nevolali našich predchádzajúcich pomocníkov! Však môžeme s vami počítať?“ Samozrejme pomohli. Nasledujúcu zimu rodina X znovu chystala zabíjačku, a oznamujú svojim priateľom nasledovné: „ Cez víkend v sobotu je zabíjačka! Začíname ráno o piatej! Buďte presní!“ A na reakciu“ Ľutujeme, nebudeme tam, ideme na dovolenku!“, hneď rozhorčene odpovedajú: “Ako si to predstavujete, že len tak odídete na dovolenku? Viete veľmi dobre, že vykrmujeme prasa! Čo si počneme teraz bez vás?“ Myslíme si, že z príbehu je jasné všetko, ale je možné, že ak rodina X si to prečíta, nie veľmi pochopí, prečo sú tie negatívne reakcie voči nim.
Mohli by sme nekonečne citovať príbehy, ale myslíme si, že už každý pochopil. Že vôbec nie je správnym riešením, a nie je pomoc, keď na miesto iných riešime ich problémy. Ale čo vtedy, keď napr. naše vlastné dieťa má – povedzme prechodne- finančné problémy? Čo je správne riešenie? Dať, požičať, alebo mu ukázať, kde môže dostať za pomerne nízky úrok pôžičku, alebo vetou „ Vyrieš si to sám“ ho upozorniť na plynutie času? Podľa nášho názoru v tomto jednoduchom prípade nie je ozajstné riešenie, nakoľko ide o naše vlastné dieťa, teda do hociktorého prsta si zahryznem, vždy to bolí mne. Ďalšia veľká pravda, ako o určite viete, život vôbec nie je ako úloha z matematiky, a zaujímavé, že ani úloha z matematiky sa nepodobá životu. Jednoduchšie: človek dovtedy vie najmúdrejšie si vysvetliť veci, a zdôvodniť činy, kým ide o iných, o inú rodinu, ale postoj sa zmení okamžite, keď ide o vlastného člena rodiny. Preto aj v tomto prípade vieme navrhnúť iba „ani studené ani teplé“ riešenie, čiže požičať, ale samozrejme bez úrokov. Preto, že v tomto prípade ešte stále je aj bude možnosť na úpravy za chodu, keď je to nutné: napr. určíme minimálne úroky, odpustíme jednu-dve splátky alebo aj viac, prípadne celú dlžobu. Ako sme už spomínali na začiatku, v tomto prípade nie je ozajstné dobré riešenie, lebo rodič nikdy nebude schopný sa zaobchádzať s vlastným dieťaťom ako s cudzím, preto nech urobí čokoľvek, problém aj tak rieši miesto neho – prípadne časť problému – a tým pádom vôbec nie je isté, že jeho „pomoc“ znamená vývojom pre jeho dieťa.
Okrem materiálnych problémov existujú aj iné, napr. duševné, vymyslené alebo reálne problémy, v prípade ktorých tiež nás môžu požiadať o pomoc alebo riešenie. Pomoc a nie radu! Najjednoduchšie je počúvanie. V tomto prípade môže stačiť, keď ten dotyčný sa posťažuje, a my pozorne počúvame. Pozor! Usilujme sa výlučne na prijímanie informácií, inak sťažovateľa nám pošle svoje negatívne energie. Nezabudnime na najdôležitejšie: Problémy iných nikdy nemusíme riešiť!
Samozrejme sú aj také situácie, že sa očakáva od nás, aby sme aj my prežili tie utrpenia a muky čo oni , a aby sme spolucítili s nimi, voči XY. Nemyslíme si, že tohto máme byť súčasťou aj my, nakoľko jeho problémy naďalej má riešiť on sám, a podľa nášho názoru vôbec by vec neposunulo dopredu, keby sme odteraz aj my vysielali hnev alebo nenávisť voči XY. Ani pre jedného nemôže byť dobré: sťažovateľa by to posilnilo v aj tak nepohodlnej situácii, zaplavili by sme XY obrovskou negatívnou energiou, a nechápal by (XY) prečo sa na neho hneváme, a my sami by sme sa ťažko vyslobodili z energií, ktoré vznikli z nešťastia. Myslíme, si že okrem počúvania napr. mohli by sme poukázať na to, že „každé zlo má v sebe aj dobré“. Keď už to úspešne máme za sebou – vedeli sme poukázať na niekoľko dobrých vecí – môže nasledovať to hlavné: „ všetky mince majú dve strany“! Toto môže byť obrat, keď zistíme, či sa nám so svojimi argumentmi podarilo dotyčného obrátiť proti sebe, alebo nie. Ale podľa našich nádejí náš vzťah prežije tento šok. Ako nasledovný krok, skúsme ho vytrhnúť zo sebaľútosti tým, že vysvetlíme: jeho problém vlastne nie je problémom, ale úlohou, ktorá čaká na riešenie, a nech okamžite sa pustí do toho. V tom môže byť nápomocné prijatie nasledovného citátu:
„Bože, obdaruj ma schopnosťou, aby som prijal , čo zmeniť nemôžem, daj mi silu, aby som zmenil , čo zmeniť môžem, a daj mi múdrosť, aby som rozlíšil jeden od druhého!“
Nakoniec ale nie v poslednom rade nezabudnime, že medzi prostriedkami poskytnutia pomoci ani na silu modlitby. Dáva to podporu s ohromnou pozitívnou silou, ktorá sa dá použiť v každej situácii, a určite nemá žiadne vedľajšie účinky. Podľa nášho názoru modlitbu vyslovené, alebo aj naše nahlas nevypovedané vierou naplnené nádeje robia takou účinnou. Keď sa modlíme, vyžarujeme zo seba úplne špeciálnu energiu do sveta, nezávisle od našej vôle a zámeru. Koniec koncov v skutočnosti stále sa modlíme na určitej rovni – naše myšlienky by to mohli prezradiť – len si to nie vždy uvedomujeme. Zo skúseností, ktoré získavame z týchto neustálych modlitieb, existujú také riešenia na všetky problémy, ktoré keď sa uskutočnia znamená pre každého len to najlepšie, slúži pre dobro každého aj vtedy, keď to v prevej chvíli nevidia, nevidíme. Napr. dôkazom toho je aj ten jav, keď v modlitbe vyslovené naše želanie sa splní iba čiastočne, v pre nás veľmi dôležitej veci. Potom už vidíme aj my, tak to bolo najlepšie. Preto, ak chceme niekomu pomôcť, v našich modlitbách si to želajme od Boha tým najjednoduchším spôsobom, aby sa s tým dotyčným stalo to, čo je pre neho a zároveň aj ostatným najlepšie, čo môže zaistiť ich najlepší vývoj.
Nech sa veci vyvinú akokoľvek, nech vedie naše činy ten najlepší zámer, a nechcime vyriešiť úlohy iných!